Je myslím absolútne irelevantné, či sa dá FAIRY TALE označiť ako skupina alebo projekt, najdôležitejším faktom je, že ide o značne originálnu záležitosť. Taktiež je nepodstatný fakt, že zaradiť produkciu tohto súboru je doslova nemožné. FAIRY TALE si našli vlastnú tvár a vlastnú škatuľku, ktorá ale paradoxne nemá žiadne steny a hranice. Tento rozhovor pôvodne vznikol pre časopis :Hudba, no keďže sa doň z pochopiteľných dôvodov nevošiel kompletný, rozhodol som sa ho celý umiestniť na Metalopolis. Skoro na všetky otázky odpovedala hlava skupiny Peter (Pikey) Kravec a niekoľko odpovedi doplnila speváčka Barborka Koláriková.

Koľko času vlastne ubehlo od nášho posledného rozhovoru? Čo máš nového?

Sú to už nejaké tri roky, že? Hm... sme zas o niečo starší a o nejakú tú vrásku múdrejší. No a teraz od nového roku mám už konečne nové štúdiové priestory!

Tak to gratulujem. Čo nám povieš o vašom novom albume?

Škoda, že nemieriš otázku konkrétnejšie, takto ani neviem kde začať. Ten album bol na doraz.

Dobre, budem konkrétnejší. Predpokladám, že ste nahrávali v tvojom súkromnom štúdiu, vznikla celá nahrávka výhradne tam?

Ale áno. Nebol dôvod chodiť inam, navyše som nakúpil množstvo preampov a mikrofónov, ktoré som chcel vyskúšať a všemožné farby a príchute zvuku zachytiť na novom albume. Dokonca sme nahrávanie občas točili na video a nechali sme z toho zostrihať vcelku profi vyzerajúci dokument. Teda, až na mastering, ten som s dôverou zveril Ivo Sedláčkovi z Velvetmastering studia.

Nebolo by pre teba jednoduchšie zveriť niekomu aj prácu za mixom? Alebo neveríš v tomto ohľade nikomu?

Jemne som o tom uvažoval, ale nemám dosť dôvery a presvedčenia, že by to bolo v prospech veci. Naviac sú isté špecifiká, ktoré v našej hudbe poznám a počujem asi len ja, čiže znovu by som musel niekoho zaúčať. A úprimne, nie som si istý, či chcem niekomu vyzrádzať tajomstvá. Možno za predpokladu, že by to aj niekto iný než ja nahrával, čiže postaviť sa čisto do pozície muzikanta - mohlo by to byť zaujímavé. Mastering je niečo iné. Naviac Ivo sa špecializuje len naň, čo je nevyhnutné. Nechcem ďalej rozpitvávať tému, že dnes všetci mastrujú, fotografujú, produkujú. A kto bude sakra robiť? (Smiech.)

Kto je vlastne Ivo Sládeček? Trochu nám ho predstav.

Ivo je môj virtuálny známy, ktorého som spoznal na webovom portáli Ezone. Má svoje špecializované štúdio Velvet Mastering, plné špičkového hardwaru, ktorý dokonale pozná a má k nemu až ezoterický vzťah. A poznať to aj na výsledkoch jeho práce. Je veľa ľudí, čo ti povie „a inak robím aj mastering“, ale to je číra hovadina, buď sa tomu človek venuje na sto percent a obetuje čas, energiu, schopnosti a strašné peniaze. Alebo je to diletant čo iba tára dve na tri. Navyše Ivov vkus či vôbec filozofia je mi blízka a preto som sa rozhodol dať pri masteringu nášho albumu dôveru práve jemu.

Pri počúvaní vašej novinky som postrehol, že si sa okrem iného nechal inšpirovať aj zvukom progresívnych skupín zo sedemdesiatych rokov. Počujem dobre?

Veľmi dobre. Ale to neznamená, že by som celé dni trávil pri platniach VAN DER GRAAF GENERATOR. Mám rád veľa súčasnej progresívnej produkcie, istý čas ma dosť bavila švédska komunita, ale ani Stolt nie je nad zlato. Napriek tomu taký „Polar Song“ je pre mňa veľmi spontánna reakcia na koncerty FLOWER KINGS, ktorých som videl už dvakrát a vždy ma to poriadne nabudilo.

Keď už sme pri zvuku, zaujíma ma tvoj názor na názor, že drvivá väčšina „československých“ nahrávok nedosahuje kvalít „západnej“ produkcie. Z čoho tento rozdiel podľa teba pramení? Je to nedostatkom kvalitných a skúsených zvukových inžinierov a producentov, alebo vidíš problém inde?

Dobrá otázka, i keď tenký ľad. Dobrý zvuk je ideálna zhoda celého reťazca, počínajúc dobrým hudobným nápadom, cez inštrumentalistu, nástroje, schopnosti, vybavenie až po štúdio, jeho vybavenie a tu by som opäť mohol vymenovávať dlhý zoznam zariadení, k čomu pravdaže patrí aj človek, ktorý to celé nahráva a nedajbože tiež mixuje a mastruje. Zvyčajne to, žiaľ, robí všetko jeden človek, čo je vo výsledku výrazne počuť. Môj názor je, že by kapely mali mať viac fantázie a osloviť aj s nahraným materiálom „cudzích“ ľudí, ktorí by vniesli do ich mixu nový pohľad, to isté platí aj o masteringu. Koľko ľudí si na Slovensku pozve k nahrávaniu producenta? Je to všetko vec peňazí? Nezmysel! Je to naša československá zadubenosť, strach, nedôvera, či zaľúbenosť do samých seba. Namiesto vysedávania doma pri kompe a zúfalého ťukania myškou do cracknutého maximizéru sa otvorte a dovoľte k vašej hudbe pridať schopnosti aj ďalších talentovaných ľudí.

Ktoré nahrávky podľa teba spĺňajú definíciu dokonalého zvuku? A prečo?

Zvuk sám o sebe nie je ničím. Zmysel mu dáva len hudba. Až na podstate vytvorenej hudby je dôležité vystavať zvuk, ktorý k nej patrí. Fuj, bezradne pozerám v hlave na svoju dvojmetrovú skrinku plnú cédéčiek a uvažujem, čo by som vypichol. Najmä ak mám na pamäti, že deväťdesiat percent populácie je zo všemožných ipodov hluchá.

Elegantne si sa vyhol odpovedi (smiech). Tak mi skús okomentovať tieto nahrávky:

Z tých starších:
PINK FLOYD – „Wish You Were Here“
Zvukovo a hlavne hudobne mám u Floydov inych favoritov, „Atom Heart Mother“, „Meddle“, a k fenoménom bude vždy patriť pravdaže „The Wall“. Keď už sme začali s PINK FLOYD, vynikajúci zvuk plný úzkosti má „Broken China“, sólový album Ricka Wrighta, alebo drevom a vodou dýchajúci „On An Island“ od Davida Gilmoura.

KING KRIMSON – „Larks´ Tongues in Aspic“
To ťa čo napadlo vytiahnuť práve toto? Typická hudba na leto (smiech). Zvuk je však výborný, bicie zneju ako bicie, cítiť dobrý mix, elektrónky. Stále nadčasové, ako mnoho nahrávok sedemdesiatých rokov.

A z tých novších:
OPETH – „Watershed“
Zvukovo sa mi páči naturálnosť, cítim z toho „švédsku estetiku“, zastrené machule na gitarách, ale ten „dym“, čo z toho lezie, tomu dáva zaujímavý charater. Hudobne tiež zaujímavé, už tam toľko necítim PORCUPINE TREE.

MESHUGGAH – „obZen“
Tak toto nie je moc pre mňa, určite to ale pre cieľového poslucháča hrá dobre, človeka to zrazí k zemi, no mňa tento „škopkovitý“ zvuk nebaví, a už vôbec nie takýto typ spevu.

PAIN OF SALVATION - „Scarsick“
Takpovediac roztodivný moderný progrockový album. Vo zvuku cítim trošku viac chémie, ale tipujem, že si to vyžiadal pomerne hustý aranž. Produkčne mám mierny problém s vykúkajúcimi dominantami jedinca, génius-negénius. Menej býva viac. Neviem, či by som si to kúpil domov, ale hudobne obdivuhodne odvážny album.

Dobre, vráťme sa k albumu „Dream“. Bolo ťažké nájsť vydavateľa?

A vieš že ani nie? Znie to zvláštne, ale je to pravda. Ale my sme vlastne ani za nikým iným než do Hevhetie s novým materiálom neuvažovali ísť. Poznám prostredie vydavateľov dostatočne zblízka, čiže viem, že by to bola strata času a úcty k sebe samému. Poslali sme Janovi Sudzinovi hotový album po finálnom masteringu, s grafickým návrhom obalu a na druhý deň nám zavolal, že sa mu páči. Bol to a stále je skvelý pocit.

Hevhetia distribuovala už „Sound Mirrors“, ktorý ste si vydali na vlastné náklady, presvedčili ste predajnými číslami, či niečím iným?

Predajnými číslami iste nie, o tom nie je naša hudba a myslím, že ani filozofia tohto vydavateľstva. A čím iným, to neviem, môžem sa len domnievať. Vlastne by to aj mňa zaujímalo (smiech).

Od vydania vášho debutu ubehli tri roky, nechali ste nový materiál uležať, alebo nebol čas sa pustiť do jeho nahrávania?

Vlastne ani jedno, jednoducho to trvalo tak dlho. Znie to asi divne, ale to ma netrápi. Robil som, čo sa dalo, ale až na pár objektívnych príčin. Ako vysvetlenie s obľubou hovorievam, že na Slovensku sa ľudia dožívajú priemerného veku tristo rokov - tu má totiž každý na všetko more času.

Objektívne príčiny? Skús byť konkrétnejší.

Konkrétne príčiny sú osobné a ešte osobnejšie. Jednak je tu tá stará básnička o tom, že hudba nás neživí, čiže aj keď som sa šiel pretrhnúť, u ostatných zúčastnených ťažko ovplyvníš okolnosti času, chorôb, nálad, termínov, voľna v práci atď. A odrazu si uvedomíš, že bicie si nahrával už pred rokom. Je to neuveriteľná záťaž na psychiku a občas musíš byť sakramentsky sugestívny sám k sebe v presvedčení, že to, čo robíš, má význam, veľa ľudí by to vzdalo. No a hovoriť o tých druhých príčinách nie je na tomto mieste vhodné.

S akými očakávaniami sledujete vydanie aktuálnej novinky? Pred troma rokmi si v súvislosti s predchádzajúcim materiálom hovoril o veľkých ambíciách a očakávaniach v súvislosti s extenzitou hudobného obsahu, cez dokonalejší sound po exkluzívnejší obal, dúfal si tiež vo väčší mediálny priestor, záujem a odozvu. Darí sa tieto ciele napĺňať?

Vytvorili sme album, ktorého koncepcia stojí na myšlienkach o ľudských snoch. Nájdených, stratených, zabudnutých. Je o túžbe po živote, ktorý sme poznali ako deti, nielen v svojej bezstarostnosti, ale predovšetkým pestrosti a bezhraničnosti. Realita a priestor, v ktorom sa počas dňa dokážeme pohybovať, nás však tlačí k zemi, zacláňa výhľad a múti pamäť. Vsadili sme na živý zvuk a naturálnu produkciu. Oslovili sme neuveriteľné množstvo hudobníkov, spevákov, vokalistov. Vymysleli sme si sláčikový kvartet, veľký zvuk piana, retro sound oberheimu a celé to zabalili do silného a remeselne skvele vytvoreného obalu. Čiže odpoveď na tvoju otázku je: áno, všetko sa podarilo naplniť do bodky. Hudba, zvuk, obal, texty. A záujem médií či odozvu poslucháčov je ešte stále predčasné hodnotiť.

Už obal predchodcu „Dream“ bol dosť netypický nielen formou, ale i grafikou, ako vznikal ten aktuálny?

Občas nám osud prihrá do života nových zaujímavých ľudí, ktorí človeka neskutočným spôsobom obohatia, potešia a inšpirujú. Výtvarníčka Lenka Kajanovičová je jedno veľmi príjemné a talentované dievča a hoci sme sa dodnes osobne nestretli a komunikujeme len cez mail alebo telefón, som rád, že sa s nami podelila o svoje práce a poskytla ich pre artwork nového albumu. Bola to pre mňa nová skúsenosť. Lenka bola po prvotných obavách neskutočne zapálená pre vec a stohy mailov od nej ma občas privádzali do zúfalstva, ono keď má človek na výber, vedieť sa rozhodnúť je veľmi ťažké. Myslím, že po grafickej stránke sme zarúbali slušne vysoko. Obal je naozaj silný a pre mňa osobne ako jediný návrh nepôsobil k našej novej hudbe banálne. Prvotné pocity ľudí, ktorí to vidia sú strašne rozpačité, ale to je v poriadku.

Ako ste spokojní s odozvou na debut „Sound Mirrors“? Naplnili sa vaše predstavy?

Za seba môžem povedať, že spokojný som. Samozrejme, že to zo sebou nieslo kopec hlúpych reakcii a nepochopenia. Je jasné, že to človeka občas vytočilo, ale naopak sme často zožali množstvo pekných odoziev a keď tak teraz nad tým premýšľam, jedno, čo ma príjemne prekvapuje je, že ľudia vlastne pochopili, že je to iné, svojské. Čiže svojim spôsobom ocenili originalitu.

V čom podľa teba tkvie vaša svojskosť a originalita?

To mi povedz ty (smiech). V prístupe, v spracovaní primárnych nápadov, vo výslednom znení, ktoré sa akosi na nič nepodobá? Neviem, to je názor z pohľadu rozumu, pocity však môžu často prezradiť viac. je to ako ponáranie do vôd melanchólie s občasnou potrebou sa nadýchnuť a pozrieť, ako ďaleko je ešte breh.

Stále fungujete len v dvojici a na nahrávanie si pozývate hostí, ako v prípade debutu? Či sa niečo v tomto smere zmenilo?

Je to trochu zložitejšie. Dal som si za cieľ ustúpiť z istých pozícií a nechať voľnejší priestor ďalším. Predovšetkým Barbore a jej hlasu. Ona má na viac než zrejme zatiaľ sama tuší a ja verím, že nový album to potvrdí. A k ostatným? Tu nejde len o to, či niekto vie hrať, ale či stojí o to byť súčasťou hudby FAIRY TALE. Umelecká spolupráca je pre mňa istou formou priateľstva, má to svoje pravidlá a záväzky, dávam, ale aj očakávam rešpekt, uznanie a diskusiu. Napriek množstvu problémov si uvedomujem, že mám šťastie na ľudí. Marek Škvarenina a Ľubo Pavelka hrali už na „Sound Mirrors“, poznáme sa dlhšie, čo nemusí byť len výhodou. Áno, nahrávanie nového albumu nás postavilo do novej situácie, ale výsledok, verím, všetky strany obohatil. A rovnako aj hudbu, akustické klávesy, či množstvo perkusií, to všetko albumu náramne prospelo. Ibaže ja som v srdci rocker, a tak som hľadal gitaristov a našiel hneď dvoch. Martin Bertha z NOISES, on je rytmický a originálny hráč (ako jeho veľký vzor John Frusciante). Radovan Vrška je zas veľmi univerzálny typ hráča s náramným citom a inteligenciou. Radosť počúvať rozdielnosť ich štýlov. A ešte na margo hostí, pozvanie dostal a prijal aj pán Lučenič, ale nestihol sa dostaviť.

Mal Lučenič priveľa povinností v porote Superstar alebo Eurovízie?

To naozaj netuším, proste sme skúsili osloviť množstvo hostí a medzi nimi bol aj on, známejšia persóna, ale skôr som mal pocit, že ho to netlačí, tak si dával načas, až sme ten čas nemali my a tak „goodbye Lenin“.

Ako si spomínal, Barborka dostala väčší priestor na úkor tvojich ústupkov, v čom presne si ustúpil a prečo si sa tak rozhodol?

Naočkoval som ju zodpovednosťou! Prevezmi to všetko na seba, je to tvoj part, tvoj nástroj, tvoj hlas, tvoja charizma, tvoja výpoveď. Ty budeš nasledujúce roky počúvať, čo si dokázala. Znie to zrejme ultimatívne, ale skôr som sa ju snažil presvedčiť, aby to brala všetko veľmi osobne, ťažko sa to vysvetľuje, ale na máloktorom albume sú tak dokonale počuteľné emócie. A recenzie či ohlasy ma v tom len utvrdzujú. Barbora je spievajúca duša a na novinke to ukázala (už takmer) v plnej dokonalosti.

Ako si sa svojej rozšírenej úlohy zhostila ty, Barborka? Kedy si sa dozvedela, že na tomto albume bude viac spevu?

Barborka: Od samého začiatku sme si s Peťom povedali, že na druhom albume budem mať viac priestoru, nie v zmysle prevokálovania, ale dominantnosti hlavného vokálu. Sama som bola zvedavá, ako to dopadne. Veľa som cvičila, ale nakoniec to bolo aj tak o pochopení a vystihnutí nálady. Stačí viac počúvať ako spievať. Myslím, že predispozície na to boli, cítila som, že viem spievať aj inak, ako som spievala dovtedy a sama som bola zvedavá, čo z toho vylezie.

Nerobilo ti problém stotožniť sa s textami, ktorých autorom je PiKey?

Barborka: O textoch sme sa veľa rozprávali, Peťo ich predovšetkým prispôsoboval mne, takže nie.

Spolupracovala si na tvorbe albumu aj autorsky?

Barborka: Spoluautorsky na vokáloch a to mi stačilo.

Ako sa spolupracuje s PiKeyom? Je Peter iný ako muzikant, iný ako producent a iný ako kamarát, alebo je to stále rovnaký človek?

Barborka: Ako muzikant je pre mňa na rovnakej vlnovej dĺžke ako som ja a akékoľvek jeho hudobné nápady sú pre mňa prijateľné, lebo to vnímam obdobne. Ako producent je dosť prísny, občas som z neho bola pri nahrávaní „chorá“. Ale uvedomujem si dve veci: tá jedna je, že čo sa týka jeho ako producenta, rešpektujem jeho predstavy, do ktorých zapadám ako časť zo strojčeka, ktorý má fungovať kompletne. Čiže neriešim akúkoľvek výhradu, poznámku z jeho strany, lebo on vie aké to má byť v konečnom dôsledku. A ďalšia vec, čo sa týka spevu, keď sme nahrávali môj spev, ja sa počujem vnútorne inak, ako sa zachytilo na zázname a pri strávených hodinách nahrávania som strácala súdnosť a potrebujem, aby ma ako producent viedol. A ako kamarát? Až na toho prísneho producenta je stále rovnaký a veľmi milý (smiech). K tej prísnosti by som ešte poznamenala, že sama som chcela, aby bol spev nahrávaný bez strihania, resp. s minimálnymi zásahmi. A myslím, že na konečnom výsledku je to počuť, aké je to živé. A to sme chceli.

Prednedávnom ste osobne predstavovali svoj nový album na rádiu Lumen, ako ste sa tam dostali a ako ste sa tam cítili?

Máme to šťastie, že z čias svojej práce v rádiách poznám stále dosť normálnych ľudí, čo si rádio ako médium ešte celkom nepoplietli s hlásnikom triviálnych banalít. Peter Kršiak je moderátorom a dramaturgom rádia Lumen a ponúkol nám hodinový priestor v svojej profilovej relácií, osobne nevidím jediný dôvod, prečo by sme to neprijali.

Barborka: Bolo to vo večerných hodinách, takže som bola trochu unavená. Ale keď som si vypočula záznam na ďalší deň, bolo to celkom fajn, až na moje „v podstate“ skoro v každej vete (smiech).

Rádio Lumen je náboženské rádio, vy ste veriaci?

S tým to predsa nemá nič spoločné, a odpoveď si ponechám pre seba.

Barborka: Kdesi na pokeci na internete uvádzam, že som panteista.

Pokiaľ si dobre spomínam, prvý album ste boli propagovať v rádiu FM, s novinkou tam nepôjdete?

Prečo nie? Pôjdeme všade tam, kde nám poskytnú priestor a nebudú perliť otázky typu „koľko vás je v kapele a ako dlho ste sa hľadali?“

Nedávno ste krstili novinku na koncerte v bojnickom Vínnom dome. Stretli ste sa tam všetci, čo ste nahrávali „Dream“?

Na pódiu pravdaže nie, pretože by to čo do počtu nebolo možné, ale vystúpili sme v zostave Radovan Vrška – gitary, Ľubo Pavelka – perkusie, Marek Škvarenina – klávesy, Peter Kravec - akustická basgitara a Barbora – vokály. Ale veľa hostí z nahrávania, vokalistky a ďalší, sedeli medzi divákmi. Aj môj malý kamarát Jurko Ondrejmiška (detský vokalista, pozn. autora).

Z koncertu vznikol aj záznam, ako si s ním spokojný?

Vznikol len pre naše interné pomery, ale jednu vec, „Acoustic Dream“, som zmastroval a pustili na web ako exkluzivne audio pre našu stránku. Má dobrú atmosféru a je v inej verzii než na albume. Ťažko hodnotiť mieru spokojnosti, pretože aparát bol nastavený pre live, nie pre nahrávanie a množstvo akustických nástrojov, ktoré sme použili, nebolo kvôli priestoru nutné zvučiť na mikrofóny, a tak sa mohlo stať, že v nahratom mixe nevynikli tak ako naživo.

FAIRY TALE príliš často nekoncertuje, nie? Plánujete na tejto skutočnosti niečo zmeniť?

Áno, chceme a budeme hrať, ale naša podmienka je, že to musia byť miesta vhodné pre nás, a zas naša hudba a náš prejav vhodný pre ne (smiech). Momentálne sa pripravujeme na festival nášho vydavateľstva Hevhetia.

Čo očakávate od vydania „Dream“? Myslíš si, že sa vám podarí posunúť sa niekam ďalej? Nemyslím len hudobne, ale povedzme aj popularitou.

Áno, cítim, že sme na dobrej ceste. Ale veci sa nehýbu vtedy, keď priveľmi tlačíš na pílu. Všetko má svoj správny čas. Smola je, že sa ho občas človek nestihne dožiť. Mnoho dobrého sa už stalo. Máme vydavateľa, spoznali sme množstvo spriaznených hudobníkov a vôbec talentovaných ľudí, s ktorými spolupracujeme.

Verím, že pre vás je prvoradé dostať zo seba svoje pocity a emócie, no na druhej strane neverím, že nemáte aj iné ambície, ako je napríklad aj popularita.

Čo je to popularita? Že tisíc ľudí miluje to, čo tvoríš a chce si to kúpiť, pretože chce aspoň malý kúsok z toho vlastniť doma? Áno, potom chcem byť populárny. Alebo je popularita, sedieť „na streche“ a rozoberať svoj intímny život? Či vstávať o tretej ráno, aby si s rozospatým ksichtom mohol kikiríkať na halfplayback v rannej show? Alebo viesť konverzáciu s Volodjom V. na tému, prečo mám žltú sedačku? V tom prípade ďakujem, ale neprosím.

Máš žltú sedačku? Prečo? (smiech)

Aby si to už konečne sakra niekto z médií všimol, ale keďže to moc nezabralo, do nového štúdia som kúpil čiernu a červenú (smiech).

Väčšina veľkých vydavateľov už v zmluve zaväzuje skupiny k účasti na takých akciách, ako si spomínal, čo by si robil, keby ste dostali perfektnú ponuku na vydanie albumu, no cenou za to by boli aj takéto podmienky?

Jaj, akože sú EDITOR u EMI, a tak šli hrať na Eurovíziiu? (Smiech.) To máš tak, perfektná ponuka je pre mňa iba tá, keď ti vydavateľstvo garantuje, že sa bude o tvoju muziku starať a hľadať pre ňu poslucháčov, naviac dobrá zmluva sa dá uzavrieť iba s ľuďmi, s ktorými si na jednej vlnovej dĺžke, a takí ťa nikdy nebudú presviedčať, aby si šiel hrať na Miss či predvolebný míting.

Nikdy si ako hudobník nemal sen o tom, ako budeš vypredávať štadióny?

Nie, nikdy. Toto mi je cudzie a vôbec všetky tie kecy, že vzal som do ruky gitaru, lebo to zaujímalo baby.

Myslím si, že sme snáď už prebrali všetko, takže posledná otázka. Hoci už vydávate druhý album, množstvo ľudí FAIRY TALE vôbec nepozná, čo by si im rád povedal, keby si sa ich snažil presvedčiť aby siahli po vašej tvorbe?

S čistým svedomím môžem pokojne povedať, že nemám vôľu nikoho o našej tvorbe presviedčať. Tu má nie hlavné, ale jediné slovo hudba a len hudba. Pustite si to a skúste. Mám však prosbu, pokúste sa pri tom nevysávať, nevariť, netelefonovať, neklikať po nete. Skúste jednoducho len počúvať. Keď nič, tak nič, majte sa fajn. Ak áno, a kde-tu niečo zarezonuje, potom ďakujem pekne a vitajte.